METROM ešte stále nepatrí k tým najznámejším menám na slovenskej scéne, no rozhodne patrí k hudobným projektom, ktoré momentálne zažívajú najdynamickejší vzostup - či už je reč o bohatých koncertných aktivitách či míľových skokoch, ktorými momentálne postupujú vo svojej tvorbe. Nedávno hrali v Drážďanoch, pred sebou majú vystúpenia v hlavných mestách oboch našich republík: 21. 12. 2008 v klube Randal v Bratislave a 24. 1. 2009 v pražskom klube Roxy ako predskokani SVARTE GREINER a ELEGI. Ich ambientnú neuchopiteľnosť berte ako alibistický dôvod, prečo je rozhovor viac o druhej z vášní METROM - grafickom dizajne.

Nenad, mnohí sa asi pozastavia nad tvojim netradičným menom. Aké sú tvoje korene a ako si sa dostal k tomu, čo dnes robíš?

Nenad: Narodil som sa v Smedereve, malom srbskom meste pri Dunaji, ktoré v 15. storočí bolo hlavným mestom Srbska. Otec je maliar samouk, vyrastal som teda pri obrazoch a vôni olejových farieb. Pamätám sa, ako ma na základnej škole učiteľky obdivovali, pretože som kreslil inak ako ostatné deti. Nevedel som, čím to je. Rodičia silou mocou chceli, aby som sa usmernil a začal študovať. Na strednú umeleckú školu v Belehrade som sa nedostal, začal som teda študovať maskérstvo, no rodičom sa to moc nepozdávalo. Prerušil som štúdium a v roku 1997 sme prišli do Bratislavy, kde som sa po mesiaci dostal na strednú umeleckú školu, odbor výstavníctvo. Po štyroch rokoch štúdia som sa dostal na VŠVU a úspešne dokončil šesťročné štúdium odboru grafický dizajn. Počas celého štúdia ma zaujalo viac smerov: maľba, fotka, grafické techniky... Priznám sa, že ma tieto veci lákali oveľa viac než grafický dizajn. Zvedavosťou, experimentovaním, skúšaním a prepájaním smerov som sa dostal k tomu, čo dnes robím.

Prečo umelecké meno Toluen?

Nenad: Toluén je organické rozpúšťadlo určené k riedeniu náterových hmôt. Je použiteľný ako rozpúšťadlo dechtu, asfaltu, tukov a živíc. Vždy ma lákali rôzne grafické techniky, no a táto tekutina sa často používa na čistenie farieb. Ja som ale toluénom začal pretláčaťvýtlačok z laserovej tlače na kriedový papier alebo iný povrch, stenu, kov, drevo, sklo (viď obrázok, pozn. aut.). Pri pretláčaní vzniká zvláštny proces. Toluén rozpúšťa čiernu laserovú farbu, a tá zostáva odtlačená na povrchu, no zakaždým inak. Tento princíp často používam pri tvorbe, dá sa zaujímavo kombinovať. Odvtedy používam názov Toluen, touto technikou som vytvoril aj prvú autorskú knihu A.A.E.(2) v počte 1 kus. Na stránke flickr.com/toluen je možné vidieť, okrem iných prác, aj niektoré strany z knižky A.A.E.(2).

Povedz mi viac o tématike tvojich grafických prác. Spoločné menovatele, ktoré som si všimol ja, sú najmä fotografia zo začiatku 20. storočia, minimálne spektrum farieb, pochmúrnosť. Ako si si vybral štýl a čo pre teba symbolizuje?

Nenad: Za základ môjho štýlu považujem podklad, background, štruktúru, tú úplne prvú vrstvu, z ktorej neskôr vychádzajú ďalšie. Skúmaním rôznych štruktúr, napríklad poškriabaných či inak zničených materiálov ako sklo, kov, plast, papier som prišiel na to, že zaujímavý zdroj škrabancov či fľakov sú staré fotografie. Pár rokov dozadu som ich teda začal zbierať, navštevoval som pravidelne rôzne starožitné burzy, zbieral som najmä portréty ľudí, celých rodín, prírody, zátiší. Fotky, ktoré ma ihneď oslovili, som musel okamžite mať. Nezbieram ich ako klasický zberateľ, skôr podľa toho, aký vo mne vyvolajú pocit.

Čiže dobovosť fotografii je čisto pragmatická? Skôr, než vek fotografii ťa zaujíma vek fotografií ako kusov papiera?

Nenad: Mňa to obdobie fascinuje. Aj to, že môžem sledovať, ako si ľudia žili. Vďaka týmto fotografiám som si našiel štýl prace, ktorý spĺňa moje predstavy, s ktorým idú dokopy moje nápady a pocity. Minimálne spektrum farieb a pochmúrnosť, to je práve tá fascinujúca spätná väzba, ktorú fotografie ponúkajú. Zbieram fotografie, ktoré ma v danom okamihu prekvapia, šokujú, oslovia. Väčšinou ide o strašidelné výrazy ľudí, temné a chladné priestory. Fascinujúce je aj to, že väčšina z tých ľudí už nežije. Bolo by pre mňa ťažké a nelogické pracovať s veselou tématikou. Neprišiel som na to, ako, a ani sa o to nesnažím. Možno príde čas, keď s niečím podobným začnem a budem robiť veci veselšie a farebnejšie. To nie je tým, že by som mal podobnú náladu ako moje práce, v skutočnosti som celkom veselý človek. Pochmúrnosť, temnotu a strach považujem v momentálnej tvorbe za najlepší nástroj. Ktovie, ako by som to videl, keby bola fotografia od začiatku svojho vzniku farebná.

Akým spôsobom sa dvaja vizuálni umelci rozhodnú tvoriť hudbu? Ako presvedčia sami seba, že pri dostatočne zvládnutom jednom druhu umenia dokážu rozbehnúť aj iný? Okolo nás je predsa toľko odstrašujúcich príkladov, kedy to nešlo.

Nenad: Venujem sa výtvarnému umeniu a dizajnu, ktoré majú neuveriteľné množstvo spôsobov, ako vyjadriť myšlienky a pocity. Nedávno som začal intenzívne počúvať a skúmať žáner ambient. Pri počúvaní som zrazu získaval predstavy vizuálneho zobrazenia jednotlivých skladieb, lákalo ma pretransformovať svoje obrazy do zvuku a naopak. Kombináciu obraz-zvuk, zvuk-obraz momentálne považujem za gigantický spôsob vyjadrenia.

Michal: Pravdupovediac som vždy viac túžil robiť hudbu. Okolnosti ma akosi priviedli k tomu, že som nakoniec vyštudoval grafický dizajn, čo ale vôbec neľutujem. Hudba mi zostala aspoň ako koníček, ktorému sa teraz snažím venovať čo najviac. Nevnímam ju ako niečo úplne odlišné od vizuálneho umenia, pretože v nej ide o ten istý tvorivý proces, používa len iné vyjadrovacie prostriedky. To, že sme obaja študovali vizuálne umenie, je pre nás výhoda. Dokážeme pri tvorbe hudby komunikovať vo vizuálnych predstavách. Preto je naša hudba viac o atmosfére ako o nejakej hráčskej technike, či kompozičných postupoch.

Jedná sa ale aj o identickú išpiráciu? Ako sa dajú porovnať inšpirácie pre zvukové a pre vizuálne umenie?

Nenad: Tvorba vo vizuálnom umení sa plynulo preniesla do skladania hudby. Je to podobný systém práce. Väčšina skladieb vychádza z plochy, ktorá je vytvorená experimentovaním, hľadaním vyhovujúcich tónov. Neskôr na ploche objavujem zaujímavé detaily, ktoré ma posúvajú ďalej vo vývoji skladby, pridávam ďalšie vrstvy, tóny, melódie. Takto to prebieha aj vo vizuálnom prevedení. Základom inšpirácie je náhoda, s ktorou sa snažím spolupracovať v čase. Tá prináša prekvapivé momenty, ktoré ma vzrušujú a ovplyvňujú počas procesu.

Michal: Inšpiráciu ako takú nepoznám, skôr ma pri tvorbe ovplyvňuje proces. Ja si pod slovom inšpirácia predstavujem nejaké náhle vnuknutie vízie, ktorú potom umelec vyjadrovacími prostriedkami zrealizuje vo forme napríklad hudby, sochy alebo obrazu. Ja pracujem inak – skúšam, experimentujem, hľadám. Ale bez nejakej vízie či konceptu. Ten prichádza neskôr. Najprv musím vytriediť skice, zanalyzovať ich potenciál. Až potom k nim priraďujem nejaké koncepty či pocity. Tento proces pre mňa funguje rovnako pri výtvarnom vyjadrovaní aj pri skladaní hudby.

Dokážete povedať aj konkrétne mená, ktoré vás ovplyvňujú pri tvorbe obrazov a pri tvorbe hudby?

Nenad: Leonardo Da Vinci, Salvador Dalí, Francisco Goya, William Blake, Rudolf Fila, Francis Bacon, Joel Peter Witkin... skladatelia György Ligeti, Arvo Pärt, Richard Wagner, Philip Glass... Každý deň ma inšpiruje a ovplyvňuje veľa vnemov, či sú to ruchy v prírode a prostredí alebo obyčajná farba oblohy.

Kde sa podľa vás v súčasnosti nachádza vizuálne umenie spojené s hudbou? Mám na mysli obaly albumov, grafické spracovanie bookletov, ale aj fotografie kapiel, videoklipy, či scénografia? Osobne mám občas pocit, že najmä tá tvrdšia hudobná scéna sa príliš často spolieha na istotu. Aj keď sa už niekomu podarí prekročiť priemer a prísť s niečím novým, okamžite sa toho chytia ostatní a pôvodne dobrý nápad úplne vyprázdnia. Vďaka čomu je sa aj z toho prvého "objavu" stane banalita, pri ktorej už nikoho nezaujíma, že bol prvý.

Michal: Čo sa vizuálnej stránky kapiel týka, na 95% sú to samé katastrofy. Často len zmes klišé, ktoré má evokovať každú inú podobnú kapelu. A dobré nápady bývajú väčšinou zabité amatérskym prevedením. Možno je to moja profesionálna deformácia, vidím booklet alebo inú tlačovinu, hneď pozerám, či je správne zvolené a dobre použité písmo, aká je tlač. Podľa mňa ide aj o to, čo konkrétna kapela chce o sebe komunikovať svojou vizuálnou stránkou. Niektorí to neriešia, niektorí kopírujú iných, niektorí razia vlastnú cestu. Ak sa niekto zadefinuje ako čistý black metal a bude mať booklet v štýle power metalu, bude to smiešne. Ale ak niekto experimentuje alebo prekračuje žánre, tak by mal podľa mňa aj jeho booklet používať rovnaké princípy.

Nenad: Súhlasím s Michalom. Je škoda, že väčšina kapiel na to úplne kašle. Vôbec tomu nerozumiem: kapela urobí parádny album a potom to zabalí do katastrofálneho bookletu. Nechcem povedať, že je obal prvoradý, no je škoda, ak s hudbou nespolupracuje. Videl som veľa zaujímavých nápadov, ktoré stroskotali na technických neznalostiach. Sám robím dizajn bookletov, nesmierne ma to baví, či už kombinácia vizuálu a typografie alebo finálna príprava. Existujú obrovské možnosti a kombinácie, napríklad použitie špeciálnych farieb alebo rôzne druhy papiera a výsledok vôbec nemusí byt nákladný.

Povedzme, že za vami teraz príde slovenská metalová kapela. Hrá hudbu, ktorá nie je úplne originálna a má aj zopár iných nedostatkov. Vašou úlohou bude vytvoriť vizuál. Čím sa budete riadiť? Budete sa napríklad snažiť zakryť nedostatky hudby, alebo vaše grafické dielo zoberiete ako úplne nové ihrisko?

Nenad: Zaujímavá otázka. Brať to ako úplne iné ihrisko by asi nefungovalo, ja mám rád vzájomnú spoluprácu. Vtedy sa dajú urobiť dobré veci. Je fajn, keď dá kapela autorovi miernu slobodu. Album si samozrejme potrebujem vypočuť, rád sa nechávam inšpirovať hudbou. Pokiaľ by sa mi to nepáčilo a nevedel by som z toho dostať dostatočné množstvo inšpirácie, zisťoval by som priamo od členov kapely, akú majú predstavu. Zlá hudba mi ale až tak neprekáža. To skôr zlá spolupráca.

Michal: Dá sa k tomu pristupovať rôzne. Napríklad keby mi kapela dala úplnú slobodu, tak by som možno spravil niečo netradičné, ktovie? To by záviselo od strašne veľa iných veci, ktoré by ani nemali súvis s tou hudbou. Keby však kapela mala nejakú predstavu o tom ako chce byt vnímaná, tak by som sa snažil to spraviť čo najlepšie v tom duchu. A keby ta hudba a kapela bola fakt katastrofa, tak by som sa do toho asi ani nepustil.

Všimli ste si vo svete nejaký nastupujúci trend vo vizuálnom spracovaní metalových albumov? Ak by ste chceli presadiť vlastný, aký by bol? Čo je podľa vás to, že tu zatiaľ chýba, alebo sa málo zdôrazňuje? 

Nenad: Súčasné trendy vo vizuálnom spracovaní sa jednoznačne vyvíjajú. Niektoré kapely majú radi klasiku, vizuálny štýl 80. a 90. rokov, niektoré to chcú modernejšie. Tu záleží najmä od štýlu. Heavy, speed a power metalové kapely sú podľa mňa skôr za klasické motívy, niekam sa posunul vizuál kapiel štýlov ako black, death, doom. Dlho som nebol v metalovom obchode. Tam je to krásne vidieť, keď je to celé pokope vedľa seba. Málokedy som sa stretol s recenziou, v ktorej by sa spomínal vizuál, čo mne osobne dosť chýba. Jasné, že je prvoradá muzika, no aspoň pár slovami by vizuál popísaný byť mohol. Svoj rukopis neprispôsobujem žiadnemu trendu. Robím to tak, ako ma to baví a ako to cítim. Je dosť skoro hovoriť o vlastnom trende, chce to drinu a čas. Sám som zvedavý, kam to dotiahnem. 

Kam podľa teba vedie cesta, nazvime to "metalovej grafiky"?

Nenad: Predsa do pekla (smiech).

Grafické práce:
Nenad Brankovič 
Michal Tornyai